Ale samozrejme, iba tak, ako sa hovorí „pod nos“, aby som formálne dodržal nariadenie. Veď keď môžu politici iba tak, formálne písať diplomovky, prečo by som ja nemohol iba tak, formálne nosiť rúško?
Keď som vošiel do predajne a predavačka videla, že mám rúško, okamžite si ho nasadila aj ona. Ale asi po pol minúte ju to prestalo baviť a dala si ho dole. Keď som to videl, dal som si rúško dole tiež.
Možno by to bolo aj komické, ale žiaľ, je to trápne, ako sme priam až zahltení množstvom rôznych pravidiel a nariadení, ktoré musíme aspoň formálne dodržiavať, alebo aj obchádzať, ak sa dá, aby sme v tomto konkrétnom prípade mohli slobodne dýchať. Veď rúška tu musíme povinne nosiť už piaty mesiac, a to aj napriek tomu, že chorých je tak málo, že pravdepodobnosť nakazenia je len veľmi malá.
Smutné na tom však je, že takéto bremená nezmyselných nariadení na nás nakladajú politici, ktorí sami pristupujú k svojim povinnostiam iba formálne a ak sa dá, tak ich možno aj úplne obchádzajú. Lebo ako sa zdá, pre nich je vzdelanie iba nevyhnutnou formalitou na dosiahnutie nejakého spoločenského statusu.
A na tento všeobecný formalizmus zrejme doplácame všetci. Keby sme mali politikov naozaj vzdelaných, nie iba tak, formálne, tak by aj tie opatrenia možno boli adresnejšie a primeranejšie, asi ako v krajinách, kde je podobná „pandémicka“ situácia ako na Slovensku, ale ich občania nemusia dodržiavať nezmyselne prísne nariadenia, ako musíme dodržiavať my, aspoň formálne. Veď ako inak?